Nekonečná step, stáda koní a pokojne plynúci život kočovných pastierov.
Za Ulanbátorom odbočujeme z asfaltky a ocitáme sa na ozajstnej mongolskej stepi. Nekonečné trávnaté pláne, kopčeky kde-tu dáka skala, a nikde žiadny strom. Len tráva štrk a Argal – zvierací trus, ktorý sa zbiera, suší a používa na kúrenie v kuchynskej piecke. Je to nádhera. V suchom vzduchu a bezstromovej krajine vidno ozaj veľmi ďaleko, a obloha sa tiež zdá akosi blízko. Fičíme po vyjazdených koľajách a občas len tak po stepi, za našimi mongolskými kamošmi, a veľmi sa s toho vytešujeme. A ako sa tak vytešujeme a nadskakujeme na stepných hrboloch, vyskakuje aj naša záhradka. Normálne sa celá posunula o pol metra dopredu. Zastavujeme a opravujeme. Naši mongolskí sprievodcovia opravujú tiež, ale pre zmenu koleso. Na obed zastavujeme pri nádherných skalách, tu by sa liezlo! Ale nemôže sa, je to také posvätné miesto že nám dokonca ani nemôžu povedať názov. Je tu ale altánok a zopár ďalších pocestných. Obedujú a vyspevujú , parádna atmosféra. Step je nekonečná. Fičíme až do noci. Po dlhom čase to vyzerá, že tu každých pár kilometrov dakto býva, ale na návštevu k susedovi majú predsa len dosť ďaleko. Často žijú na miestach, kde nie je pitná voda, kvalita trávy pre zvieratá je predsa dôležitejšia. Sú zvyknutí po vodu chodiť s kanistrami, na motorke alebo autom, vraj aj 20 kilometrov. Občas zastavujeme pri jurtách, a naši Mongoli sa pýtajú kde býva Munchbat. Svetielko ďalšej jurty svieti v diaľke pod nádhernou hviezdnou oblohou. Približujeme sa a je to ono. Sme tu. Vonku je už celkom zima a v jurte parádne a útulne. Vítajú nás kumysom, mongolskou špecialitou – skvaseným kobylím mliekom, a nechávajú nás spať v jurte. Je to paráda, moja prvá noc v jurte. Len keby ten telefón, úžasný nástroj pokroku nevyzváňal už od skorého rána. Naozaj, v strede jurty na krásnom vyrezávanom stĺpe je namontovaný klasický telefón. Susedia volajú, a celý deň chodia návštevy. Asi sa po stepi rozkríklo že Munchbat má na návšteve dáke európske ksichty, a všetci sa na nás chodia pozrieť 🙂 prídu, sadnú si do jurty, pijú kumys, skoro nič nehovoria a zase odídu.
Domácnosť kočovných Mongolov vyzerá väčšinou tak, že majú dve jurty, jedna je obývačka a druhá kuchyňa. Piecka je len v kuchynskej, a spí sa všade. V obývačke sú dve postele, ale spávajú aj na kobercoch na zemi a tak isto aj v kuchyni. A aj po obede sa kľudne hocikto len tak natiahne na koberec, čo s radosťou využívame a chrníme rozhodení po obývačkovej jurte.
U Munchbata trávime 5 dní. Spočiatku si musíme zvyknúť na ich životné tempo – žiadny stres, nikto sa nikam neponáhľa a vyzerá že nikto, a hlavne my, nevieme čo sa bude diať, a či vôbec niečo. A tak sa prechádzame po stepi, občas zaženieme domov stádo kôz oviec alebo kráv. Keďže nikto okrem Dzaji nevie po anglicky, dohovoriť sa s nimi je skoro nemožné, a tak sa motáme okolo nich a snažíme sa im naznačiť posunkami že im chceme pomôcť dojiť, variť, ovce z kože drať, hovná na kúrenie zbierať a tak. Munchbadova sestra, ktorá je slepá, nás učí v kuchynskej jurte variť buz – typické mongolské jedlo dačo ako pirohy plnené barabinou. Skúšam aj dojiť kravu ale veľmi mi to nejde, mongolky sa smejú, pre nich je to hračka, zjavne to robia už odmalička. Kobyly dojiť nás nepustia, vraj neznámych kopú, ale zajazdiť na koni nás nechali. Je to paráda.
Sviatok strihania detí
Vraj malí mongolskí chlapci sa nestrihajú do piatich rokov. A potom ich ostrihajú slávnostne. Rok, v ktorom ostrihajú tri deti bude šťastný pre všetkých zúčastnených. Takže máme šťastie, počas nášho pobytu v stepi sa koná u susedov táto slávnosť. Chystá sa tam celá rodina. Aj deti pobehujú poobliekané v krásnych slávnostných deloch, tak aj Fox nahadzuje slovenský kroj a my baby sukne, ideme predsa reprezentovať našu krajinu J. Slávnosť prebieha tak, že v jurte kde majú malé dieťa vhodné na ostrihanie je prichystané pohostenie, pán domáci nalieva každému vodku a nedá sa moc obmäkčiť výhovorkami že dakto je abstinent alebo je príliš mladý. A k tomu kopec mäsových a iných šalátov a keksíkov, a ich typický slaný mliečny čaj. A popri tom strihajú dieťa, ktoré reve ako tur, každý hosť odstrihne jeden prameň vlasov a dá dieťaťu darček a peniaze. A potom sedíme na zemi a posteliach dookola stola, oni kecajú o nás a my o nich. Vodka a šnupací tabak v špeciálnych fľaštičkách putuje od hostiteľa ku každému. Potom sadáme do áut a fičíme stepou k ďalšej jurte. Po všetkých tých vodkách sa Adam vytešuje z jazdy prériou a efektne brzdí šmykom pred jurtou, na čo naši Mongoli vystrašene vravia : „ Adam , no drift!“ v ďalšej jurte sa scenár opakuje, takže domov radšej šoférujem ja, babám tolerujú keď veľa nevypijú 🙂
Zabíjačka
Munchbad má obrovské stáda koní, kôz, oviec, kráv a dokonca aj tiav. Je dobrý pastier, pred dvoma rokmi dostal ocenenie najlepší pastier mongolska. Ovce chovajú len na mäso, doja sa kravy, kobyly a občas kozy. Jedno ráno ovce ostali pri jurte a Munchbad vymenil pastiersku motorku za koňa a dlhou palicou s povrazom na konci chytá ovce. Tešíme sa, bude dobrý obed!. Chytí jednu, druhú, tretiu…, dokopy 6 oviec a jednu kozu. Mäso ide na predaj. A začína zabíjačka. Keďže som mäsožravec, nechcem byť pokrytec, mala by som to vidieť, a aj vedieť ako sa to robí, od zabitia až po uvarené fajné mäsko. Najprv nesmelo pozerám, Adam už pomáha sťahovať kožu, a ja sa pridávam tiež. Všetci pastieri a aj návšteva ktorá tu práve je, pomáha. Muži zabíjajú, režú a sťahujú z kože, a ženy v kuchynskej jurte rozdeľujú do hrncov a čistia. Je to drsné, ale vidno že to nerobia prvý krát. Presne vedia ktorú cievu potiahnuť aby ovčiu dušu poslali do večných pastvín, kde narezať kožu, ako oddeliť vnútornosti, kde lámať kĺby… zužitkujú všetko, aj žalúdok operú a uvaria. A malé dievčatká v sukničkách postávajú nad rozrezanými ovčími telami jedia chlieb a usmievajú sa. Tu sú deti na takýto pohľad zvyknuté už odmalička. Ja som to videla prvý krát, je to drsné, ale už si viem oveľa lepšie predstaviť aj vlastnú anatómiu. A ten obed bol veru tiež parádny, a aj zaslúžený.
Na vlastnej Ose 
Pridaj komentár